Z pohľadu dejín filozofie je Hobbesove dielo rozporuplné a ambivalentné. Ako sme ukázali aj v práci, podľa väčšiny autorov, ktorí sa pokúšali jeho morálnu a politickú filozofiu začleniť do nejakej všeobecnej schémy, patrí Hobbes k predstaviteľom liberalizmu. Viacerí ho pritom povaţujú za vlastného zakladateľa liberalizmu. V prospech zaradenia Hobbesa do liberálnej tradície hovoria viaceré dôvody. Vychádzajúc z individualistickej antropológie, ktorá ruší všetky spoločenské zväzky presahujúce horizont jednotlivca, formuluje Hobbes koncepciu človeka ako bytosti, ktorej podstata je nespoločenská. Jednotlivec je tu vnímaný ako izolovaný atomizovaný subjekt, zbavený akéhokoľvek širšieho sociálneho alebo kultúrneho kontextu. Rozsiahlou argumentáciou Hobbes zdôvodňuje, ţe úsilie jednotlivca je motivované jeho vlastným, úzko definovaným záujmom. Pri prechode z deskriptívnej do normatívnej morálnej teórie vyvodzuje z tohto pozitívneho faktu normatívny dôsledok a obhajuje prirodzené morálne právo kaţdého jednotlivca na čo najširšiu negatívnu slobodu. Právo jednotlivca konať slobodne podľa svojich individuálnych záujmov, právo vytvárať a sledovať svoje vlastné koncepcie dobrého ţivota. V Hobbesovej morálnej teórií tak jednotlivci disponujú právami, ktoré vyplývajú z ich prirodzenosti v zmysle, ţe ich existencia je nezávislá od politickej alebo spoločenskej organizácie. Hobbesova obhajoba slobody jednotlivca nekončí v morálnej rovine. Vo svojej politickej teórií formuluje Hobbes pohľad na spoločnosť ustanovenú jednotlivcami pre naplnenie cieľov, ktoré sú v prvom rade individuálne. Hobbesova predstava, ţe úloha štátu by sa mala vyčerpávať tým, ţe vynucuje dodrţiavanie základnej, konštitučnej zmluvy o zrieknutí sa pouţitia násilia v individuálnych vzťahoch, rovnako ako dodrţiavanie všetkých ostatných zmlúv, ktoré slobodne uzatvárajú jednotlivci, tvorí základ koncepcie tzv. minimálneho štátu. Všetky hore uvedené myšlienky sú vlastné tradícii liberalizmu, tvoria filozofické jadro liberalizmu a predstavujú jeho definičné znaky. Ich prítomnosť v ucelenej podobe v Hobbesovej filozofii preto oprávňuje označovať jeho dielo za patriace k liberalizmu.

Napriek tomu sa však liberálna tradícia nikdy hlasno a otvorene k Hobbesovi nehlásila. Skôr kriticky a odmietavo. Dôvod je zrejmý, jeho politická teória je pre liberálnu tradíciu neprijateľná. Konkrétne, predstava absolútnej a suverénnej štátnej moci, ktorú Hobbes hlása a obhajuje, je pre liberalizmus akoby apriórne neprijateľná a nezlučiteľná s ideou slobody. Vzhľadom na to sa dá povedať, ţe Hobbesova teória síce vychádza z liberálnych premís, ale jej závery uţ liberálne nie sú. Záver Hobbesovej teórie, konštrukcia Leviathana, je však pritom úzko spojený s uvedenými premisami a jeho teoretická argumentácia je v zásade centrovaná okolo jednej otázky, ktorú tradícia liberalizmu zväčša prehliada, alebo jej nevenuje náleţitú pozornosť. Pokiaľ vychádzame z toho, ţe jednotlivci sú motivovaní výlučne maximalizáciou vlastných záujmov, čo ich môţe prinútiť rešpektovať vlastné zmluvy, ktorými realizujú dobrovoľné obchodné výmeny, pokiaľ ich porušením získajú viac? Keď zovšeobecníme túto otázku, čo môţe jednotlivcom zabrániť porušiť pravidlo alebo zákon, keď jeho jednostranným porušením môţu maximalizovať svoj záujmy? Podľa Hobbesa, jedine Leviathan.

Pokiaľ sme logicky konzistentný s východiskovým antropologickým modelom, musíme uznať, ţe racionálni jednotlivci, snaţiaci sa maximalizovať vlastný záujem, nebudú dobrovoľne a bez nátlaku dodrţiavať normy sociálneho správania, pokiaľ ich jednostranným porušením môţu tento svoj záujem efektívnejšie maximalizovať. V tomto smere strategické sledovanie individuálneho záujmu nevedie k dodrţiavaniu pravidiel, pretoţe stratégia maximalizácie individuálneho úţitku, je zo svojej samotnej podstaty vţdy relatívna vzhľadom na utilitárny kalkul inštrumentálnej racionality. Pre fungovanie spoločnosti zmlúv je preto nevyhnutná donucovacia moc, ktorá by porušovateľov účinne trestala. Avšak samotná existencia moci štátu ešte nestačí. Aby donucovacia moc štátu mohla byť právnym garantom výlučne zmluvných vzťahov spoločnosti, je nevyhnutná aby táto bola úplne nezávislá, oddelená od subjektov, ktoré zmluvné vzťahy uzatvárajú. Potrebná je nie len jej etická neutralita, ale aj jej absolútna suverenita, v zmysle úplnej nezávislosti od tých, ktorým vládne. Nezávislosť od relatívnych výsledkov, ktoré dosahujú jednotlivci na trhu. V opačnom prípade, stratégia maximalizácie individuálneho úţitku, ktorou sa riadia jednotlivci, môţe mať deštruktívne účinky v politickej oblasti. Môţe viesť k politickej forme vojny všetkých proti všetkým. Preto podľa Hobbesa minimalistický štát by mal mať podobu Leviathana, pokiaľ sa máme vyhnúť tomu, aby štátna moc slúţila súkromným záujmom a jednotlivci sa usilovali o individuálny zisk prostredníctvom politického mechanizmu. Leviathan je podľa Hobbesa daňou, ktorú musíme zaplatiť za to, ţe sme racionálni egoisti.

Z tohto pohľadu moţno Hobbesove dielo čítať ako liberálnu kritiku liberalizmu. Ako kritiku, ktorá ukazuje, ţe medzi koncepciou minimalistického štátu, kde jedinou legitímnou funkciou štátu je ochrana bezpečnosti a individuálnych zmluvných práv, a Leviathanom, nie je taký principiálny rozdiel, aký sa na prvý pohľad zdá. Minimálny štát, nielenţe nemusí ešte nutne znamenať slabý štát, ale podľa Hobbesa, on slabý ani byť nemôţe. Neviditeľná ruka trhu vyţaduje veľmi viditeľnú ruku štátu. Hobbesove dielo moţno čítať ako kritiku, ktorá implicitne poukazuje na negatívne dôsledky liberálnej morálnej antropológie na politickej úrovni. Spoločnosť, v ktorej absentuje mravná motivácia jej príslušníkov podriadiť sa určitým normatívnym pravidlám, v ktorej chýba individuálna a kolektívna orientácia na spoločné blaho, alebo aspoň orientácia na verejný záujem, trpí zásadným politickým deficitom a preto v politickej rovine je vystavená väčšiemu riziku. Aţ takému riziku, ţe štát pohltí svojich vlastných občanov. Hobbesovu prácu moţno čítať ako teoretickú argumentáciu, ktorá ukazuje, ţe morálny individualizmus, deformované chápanie morálnej autonómie zaloţené na negatívnej slobode izolovaného subjektu, inštrumentalizácia konania človeka, vedie k úplnému odcudzeniu verejnej sfére, strate moţnosti participovať na verejnom ţivote a ovplyvňovať politické dianie, k politickej a mravnej pasivite. V konečnom dôsledku, k rezignácií na zmysluplnú politiku.